Prevody obchodných podielov spoločností sa stali už bežnou súčasťou života podnikateľov, ktorí podnikajú prostredníctvom právnických osôb zapísaných do obchodného registra. Prevodom obchodného podielu však pôvodný spoločník nestráca len samotné podnikanie, ale i právnickú osobu, vykonávajúcu podnikateľskú činnosť. Čo však v prípade, ak si spoločník chce spoločnosť ponechať a previesť len jej podnikateľské aktivity, prípadne ich časť?
Naša právna úprava pamätá i na takúto situáciu a umožňuje uzatvoriť zmluvu o predaji podniku. Právna úprava predaja podniku je obsiahnutá primárne v ustanoveniach zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj len „ObZ“) a to konkrétne ustanovenia §476 a nasledovné. Subsidiárne sa potom na takýto právny úkon použijú i ustanovenia ďalších právnych predpisov, predovšetkým, ale nie len ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj len „OZ“).
Čo je podnik
V súvislosti s predajom podniku je na prvom mieste objasniť si samotný pojem podnik. Tento má i svoju legálnu definíciu obsiahnutú v ustanovení §5 ObZ v zmysle ktorého „podnikom sa na účely tohto zákona rozumie súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania. K podniku patria veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria podnikateľovi a slúžia na prevádzkovanie podniku alebo vzhľadom na svoju povahu majú tomuto účelu slúžiť.“ Za podnik tak možno v zmysle uvedenej zákonnej definície považovať všetko, čo podnikateľ vlastní, čo mu slúži na prevádzkovanie podniku alebo na toto prevádzkovanie slúžiť má a to bez ohľadu na formu týchto zložiek. V žiadnom prípade nemožno s podnikom stotožňovať výlučne hmotné veci, keďže súčasťou podniku sú i napríklad obchodné meno alebo právne vzťahy so zamestnancami.
Zmyslom existencie právnej úpravy zmluvy o predaji podniku je možnosť kontinuálnej prevádzky podniku bez ohľadu na osobu vlastníka podniku a to tak, aby zmenou vlastníka podniku neprišlo k narušeniu tejto prevádzky ale naopak, bolo možné pokračovať ďalej v činnosti podniku. Pri predaji podniku prichádza k právnemu úkonu medzi zmluvnými stranami, ktoré zákon označuje ako predávajúci a kupujúci. Predávajúcim musí logicky byť podnikateľ, keďže z definície podniku vyplýva, že ide o veci patriace podnikateľovi. Právna forma a povaha predávajúceho nie je rozhodujúca, teda predávajúcim môže byť právnická ako aj fyzická osoba. I pokiaľ je predávajúcim právnická osoba, samotným predajom podniku neprichádza k jej zániku a tento predaj nemá vplyv na jej právnu subjektivitu. Na druhej strane predaj podniku môže predchádzať likvidácií, i keď v zmysle ustanovenia §488 ods. 2 ObZ „právnická osoba, ktorá predala podnik tvoriaci jej imanie, môže ukončiť svoju likvidáciu a byť vymazaná z obchodného registra až po uplynutí jedného roka po tomto predaji, ak sa v tejto dobe nezačalo súdne konanie (pozn. na návrh veriteľa ktorého vymožiteľnosť pohľadávky sa predajom podniku zhorší), alebo neskôr, keď sa zabezpečili alebo uspokojili nároky, ktoré boli v tomto konaní úspešne uplatnené.“ Naproti tomu u osoby kupujúceho neexistuje jednoznačná podmienka, aby tento v okamihu uzatvorenia zmluvy o kúpe podniku musel byť podnikateľom a podľa právnej teórie postačuje, ak je kupujúci podnikateľom až v okamihu nadobudnutia podniku, i keď z praktického hľadiska sa javí vhodnejšie, ak je kupujúci podnikateľom už v okamihu uzatvorenia zmluvy.
Zmluva o predaji podniku
Pokiaľ ide o samotnú zmluvu o predaji podniku jej podstatnými náležitosťami, bez ktorých nemožno túto zmluvu platne uzatvoriť sú v zmysle ustanovenia §476 ods. 1 ObZ (i) záväzok predávajúceho previesť na kupujúceho vlastnícke právo k veciam, iné práva a iné majetkové hodnoty, ktoré slúžia prevádzkovaniu podniku, (ii) záväzok kupujúceho prevziať záväzky predávajúceho súvisiace s podnikom a (iii) záväzok kupujúceho zaplatiť kúpnu cenu. Zmluva o predaji podniku musí byť uzatvorená v písomnej forme a podpisy zmluvných strán musia byť úradne osvedčené. Ak je predávajúcim právnická osoba, podlieha zmluva o predaji podniku alebo o predaji časti podniku schváleniu valným zhromaždením, i keď pre platnosť samotnej zmluvy nie je takýto súhlas nutný.
Právna úprava zmluvy o predaji podniku má prevažne kogentný charakter, teda od úpravy obsiahnutej v zákone sa nemožno odchýliť alebo takéto ustanovenia vylúčiť a to ani dohodou zmluvných strán. V zmysle ustanovenia §263 ObZ sa nemožno odchýliť od ustanovení upravujúcich:
- prechod práv a záväzkov, pohľadávok (§477 ObZ),
- možnosti veriteľa domáhať sa, že prevod podniku je voči nemu neúčinný (§478 ObZ),
- obmedzenie možnosti prechodu práv vyplývajúcich z priemyselného alebo iného duševného vlastníctva (§479 ods. 2 ObZ),
- prechod práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov (§480 ObZ),
- používanie obchodného mena pôvodného vlastníka podniku (§481 ObZ),
- okamih prechodu vlastníckeho práva k veciam tvoriacim podnik (§483 ods. 3 ObZ),
- povinnosť zapísať predaj podniku v obchodnom registri a podmienky vykonania následnej likvidácie (§488 ObZ).
Zmluvou o predaji podniku sa neprevádza vlastnícke právo k jednotlivým zložkám podniku, ale prevádza sa podnik en block ako celok. Problematické sa môže javiť zmluvné vymedzenie prevádzaného podniku a jeho jednotlivých zložiek, predovšetkým v kontexte právnej istoty zmluvných strán. V komentári k ustanoveniu §476 ObZ (Oľga Ovečková a kolektív, Obchodný zákonník – komentár 2, Iura Edition, 2008, ISBN 978-80-8078-205-4, str. 357) sa uvádza, že „v praxi prevláda názor, že veci, práva a iné majetkové hodnoty slúžiace na prevádzkovanie podniku a s podnikom súvisiace záväzky netreba v zmluve o predaji podniku individualizovať a že stačí len dostatočne určito označiť predávaný podnik. Podľa tohto názoru konkrétna špecifikácia vecí, práv a iných majetkových hodnôt slúžiacich na prevádzkovanie podniku prechádzajúcich na kupujúceho nie je podmienkou platnosti zmluvy o predaji podniku. Je zrejmé, že časť položiek tvoriacich podnik v čase uzavierania zmluvy ani nemožno individuálne určiť (vstupné suroviny, tovar a pod.). V záujme právnej istoty účastníkov zmluvy sa však odporúča, aby bol predmet predaja v zmluve o predaji podniku dostatočne určito vymedzený. Špecifikácia vecí, práv a iných majetkových hodnôt slúžiacich na prevádzkovanie podniku je obvykle prílohou zmluvy. Odporúča sa, aby aj tieto prílohy boli signované účastníkmi zmluvy. Podľa okolností prípadu možno na tieto účely použiť aj podklady účtovníctva, prípadne sa na ne odvolať.“ Naproti uvedenému treba povedať, že súčasťou podniku môžu byť aj nehnuteľné veci, u ktorých prichádza k nadobudnutiu vlastníckeho práva až povolením vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Nakoľko zmluvou o predaji podniku prichádza k prevodu celého podniku, vrátane nehnuteľností, nie je potrebné uzatvárať osobitnú kúpnu zmluvu, predmetom ktorej by takéto prípadné nehnuteľnosti boli, ale vlastnícke právo k nim bude prevedené na základe zmluvy o predaji podniku, ktorá potom musí obsahovať náležitosti vyžadované právnym poriadkom pre zmluvy o prevode nehnuteľností a prejavy účastníkov musia byť na tej istej listine (§46 ods. 2 OZ).
Kúpna cena za predaj podniku môže byť určená dohodou zmluvných strán a platí pri určovaní jej výšky platí zmluvná sloboda, obmedzujúcim prvkom sú len zásady poctivého obchodného styku a prípadné obmedzenia vyplývajúce z daňového práva.
V zmysle ustanovení §483 – 485 ObZ „ku dňu účinnosti zmluvy je povinný predávajúci odovzdať a kupujúci prevziať veci zahrnuté do predaja. O prevzatí sa spíše zápisnica podpísaná oboma stranami. Prevzatím vecí prechádza nebezpečenstvo škody na týchto veciach z predávajúceho na kupujúceho. Vlastnícke právo k veciam, ktoré sú zahrnuté do predaja, prechádza z predávajúceho na kupujúceho účinnosťou zmluvy. Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam prechádza vkladom do katastra nehnuteľností. Predávajúci je povinný najneskôr v zápisnici o prevzatí upozorniť kupujúceho na všetky vady prevádzaných vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt, o ktorých vie alebo musí vedieť, inak zodpovedá za škody, ktorým bolo možné týmto upozornením zabrániť. V zápisnici o prevzatí vecí sa uvedú chýbajúce veci a vadné veci. Za chýbajúce sa považujú veci, ktoré predávajúci neodovzdal kupujúcemu, hoci tieto veci podľa účtovnej evidencie a zmluvy majú byť súčasťou imania predávaného podniku. Pri posudzovaní vadnosti vecí sa prihliadne na ich schopnosť slúžiť prevádzke podniku a na dobu ich používania podľa účtovných záznamov.“
V zmysle ustanovenia §488 ods. 1 ObZ „ak predá podnik osoba zapísaná v obchodnom registri, navrhne vykonanie zápisu o predaji podniku alebo jeho časti v tomto registri.“ V takomto prípade sa potom zmluva o predaji podniku alebo predaji časti podniku ukladá i do zbierky listín.
Prechod práv, záväzkov a pohľadávok
V zmysle ustanovenia §477 ObZ „na kupujúceho prechádzajú všetky práva a záväzky, na ktoré sa predaj vzťahuje. (ods. 1) Prechod pohľadávok sa inak spravuje ustanoveniami o postúpení pohľadávok. (ods. 2) Na prechod záväzku sa nevyžaduje súhlas veriteľa, predávajúci však ručí za splnenie prevedených záväzkov kupujúcim. (ods. 3) Kupujúci je povinný bez zbytočného odkladu oznámiť veriteľom prevzatie záväzkov a predávajúci dlžníkom prechod pohľadávok na kupujúceho.(ods. 4)“
Citované ustanovenie patrí v zmysle vyššie uvedeného ku kogentným ustanoveniam právneho poriadku, nemožno sa teda od neho odchýliť dohodou zmluvných strán a rovnako sa zmluvné strany nemôžu dohodnúť, že táto úprava sa vylúči. Postup zmluvných strán, ktorým by sa sledoval odklon od citovaného ustanovenia alebo jeho vylúčenie by mal za následok neplatnosť zmluvy o predaji podniku.
Podľa komentára k ustanoveniu §477 ods. 1 ObZ (Oľga Ovečková a kolektív, Obchodný zákonník – komentár 2, Iura Edition, 2008, ISBN 978-80-8078-205-4, str. 361) „dňom účinnosti zmluvy o predaji podniku na kupujúceho prechádzajú zo zákona všetky práva a záväzky, na ktoré sa predaj vzťahuje, bez ohľadu na právny dôvod ich vzniku (napr. zo zmluvy, zo zákona, z protiprávneho úkonu a pod.), ich obsah, splatnosť atď.. Predovšetkým ide o prechod vlastníckeho práva k veciam, ktoré patria predávajúcemu a slúžia na prevádzkovanie podniku, ďalej o prechod všetkých ďalších práv, majetkových hodnôt a záväzkov, ktoré súvisia s podnikom. V týchto vzťahoch kupujúci na základe zmluvy o predaji podniku zo zákona vstupuje do postavenia, ktoré mal predávajúci, bez ďalších písomných dohôd, pričom súhlas veriteľa s prechodom záväzku sa na rozdiel od úpravy prevzatia dlhu (§531 ods. 1 OZ) nevyžaduje.“ Komentár ďalej uvádza, že „na kupujúceho napriek ustanoveniu §812 OZ prechádzajú aj všetky práva a povinnosti z poistných zmlúv. Kupujúci v celom rozsahu vstupuje do práv a povinností predávajúceho z nájomných zmlúv. K zmene nájomcu z predávajúceho na kupujúceho sa v tomto prípade nevyžaduje súhlas prenajímateľa. V zmysle §476 ods. 1 ObZ na kupujúceho prechádzajú len tie práva a záväzky, ktoré súvisia s predávaným podnikom. Preto na kupujúceho neprechádzajú napríklad práva predávajúceho voči jeho akcionárom ktoré zostávajú predávajúcemu aj po predaji podniku. Na predávajúceho neprechádzajú ani záväzky predávajúceho, ktoré nesúvisia s predávaným podnikom, napríklad povinnosť vyplatiť akcionárom dividendu povinnosť vymeniť dlhopis za akciu a pod., a teda tieto záväzky rovnako zostávajú predávajúcemu aj po predaji podniku. Takisto napríklad pri ďalšom predaji podniku na kupujúceho neprechádza záväzok predávajúceho zaplatiť kúpnu cenu jeho pôvodnému vlastníkovi, pretože nejde o záväzok súvisiaci s predávaným podnikom.“
I keď sa prechod práv a záväzkov pri predaji podniku môže javiť na prvý pohľad ako absolútny, treba poukázať na skutočnosť, že tento sa týka len práv a záväzkov, ktoré majú súkromnoprávny charakter, teda práv a záväzkov napríklad z obchodných vzťahov. Oproti tomu práva a záväzky z verejnoprávnym rozmerom nie sú predajom podniku dotknuté a tieto ostávajú pôvodnému vlastníkovi podniku. Kupujúci teda napríklad kúpou podniku nezískava automaticky živnostenské oprávnenie, registráciu k dani z pridanej hodnoty, či rôzne licencie, ale tieto si musí nanovo obstarať pri splnení zákonných podmienok. Rovnako sa zákonný prechod záväzkov netýka ani s verejnoprávnym prvkom ako sú dane, clá, odvody, sankcie, ktoré ostávajú predávajúcemu, pričom uvedený právny názor je potvrdený i závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, prezentovanými v rozsudku sp. zn. 2 M Cdo 11/2004.
Pomerne výhodne sa môže javiť osobitná úprava týkajúca sa prechodu záväzkov bez súhlasu veriteľa, čo ako už bolo spomenuté je odlišná úprava od všeobecnej úpravy prevzatia dlhu obsiahnutej v príslušných ustanoveniach OZ. Táto na prvý pohľad benevolentná úprava je vykompenzovaná zákonným ručením predávajúceho za splnenie prevedených záväzkov kupujúcim. Postavenie veriteľov, u pohľadávok ktorých prichádza prechodom záväzkov pri predaji podniku k zmene v osobe dlžníka nie je zhoršené, i keď pravda otázna je vymožiteľnosť pohľadávky od ručiteľa, ktorý de facto predal svoj podnik a s výnimkou zaplatenej kúpnej ceny z tento už nemusí disponovať žiadnym ďalším majetkom, osobitne keď kúpna cena za podnik môže byť dohodnutá i v nižšej výške než je „reálna“ cena podniku. Najmä v prípade prevodu len časti podniku alebo v prípade, ak predávajúci po predaji hoci i celého podniku pokračuje v inej podnikateľskej činnosti toto zákonné ručenie predstavuje pre predávajúceho riziko, osobitne s poukazom na skutočnosť, že v prípade ďalšieho predaja podniku ostáva jeho ručiteľský záväzok v platnosti a teda pôvodný predávajúci neručí len za splatenie záväzkov kupujúcim, ktorému sám predal podnik, ale i splatenie záväzkov ďalším kupujúcim, pokiaľ sa pôvodný kupujúci rozhodne podnik predať tretej osobe, samozrejme popri vzniku ručiteľského záväzku pôvodného kupujúceho (t.j. v prípade druhého predaja podniku už predávajúceho). V takom prípade budú za splatenie záväzkov druhým kupujúcim ručiť už dva subjekty – pôvodný predávajúci a pôvodný kupujúci, tentokrát už v pozícií predávajúceho. Prirodzene pôvodný predávajúci bude zodpovedať len za splatenie tých záväzkov druhým kupujúcim, ktoré existovali v okamihu prvého predaja podniku. Nakoľko predaj podniku nie je možné realizovať bez toho, aby kupujúci prevzal všetky záväzky (súkromnoprávnej povahy), javí sa ako vhodná alternatíva predaj podniku až po predchádzajúcom vyrovnaní všetkých záväzkov, čo v praxi bude spravidla veľmi komplikované, alebo poskytnutie dostatočnej garancie zo strany kupujúceho, že tieto záväzky bude schopný uhradiť. Zabezpečenie záväzkov tretími osobami pri predaji podniku trvá aj bez toho, aby tieto osoby vyjadrili súhlas so zmenou v osobe dlžníka – osoby kupujúcej podnik.
V otázke prechodu pohľadávok z osoby predávajúcej podnik na osobu kupujúceho ustanovenie §477 ods. 2 odkazuje na všeobecné ustanovenia o postúpení pohľadávok, ktoré upravujú ustanovenia §524 a nasl. OZ. V zmysle citovaných ustanovení na postúpenie pohľadávky sa nevyžaduje súhlas dlžníka a s postúpenou pohľadávkou prechádza na nového veriteľa aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. Keďže predávajúcim pri predaji podniku môže byť i fyzická osoba, postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia. Otázne sa môže javiť obmedzenie postúpenia pohľadávky v zmysle ustanovenia §525 ods. 2 OZ v zmysle ktorého „nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom“ a to v možnosti postúpenia pohľadávky pre rozpor s dohodou s dlžníkom. Vzhľadom na skutočnosť, že pri predaji podniku prichádza k zákonnému prechodu pohľadávok, máme za to, že toto obmedzenie neplatí, pričom uvedený názor analogicky podporuje aj vylúčenie možnosti aplikácie ustanovenia §532 OZ pri predaji podniku (pozn. zabezpečenie dlhu poskytnuté tretími osobami pri prevzatí dlhu štandardne trvá len vtedy, ak tieto osoby súhlasia so zmenou v osobe dlžníka; pri prevode podniku toto zabezpečenie trvá aj bez súhlasu osoby, ktorá zabezpečenie poskytla). Za vymožiteľnosť postúpenej pohľadávky postupca ručí do výšky prijatej odplaty spolu s úrokmi, len keď sa na to postupníkovi písomne zaviazal; toto ručenie však zaniká, ak postupník nevymáha postúpenú pohľadávku od dlžníka bez zbytočného odkladu na súde. Ak splnenie postúpenej pohľadávky je zabezpečené záložným právom, ručením alebo iným spôsobom, je postupca povinný o postúpení pohľadávky bez zbytočného odkladu podať správu osobe, ktorá zabezpečenie záväzku poskytla. Postupca je povinný odovzdať postupníkovi všetky doklady a poskytnúť všetky potrebné informácie, ktoré sa týkajú postúpenej pohľadávky. Primerane potom ostávajú v platnosti aj ustanovenia o možnej obrane dlžníka voči povinnosti dlh splatiť, možnosti započítať pohľadávky ako i zodpovednosti postupcu voči postupníkovi (resp. v prípade predaja podniku predávajúceho voči kupujúcemu).
V otázke oznamovacej povinnosti veriteľom resp. dlžníkom pri prevzatí záväzkov a prechode pohľadávok pri predaji podniku zákon ukladá kupujúcemu povinnosť bez zbytočného odkladu oznámiť veriteľom skutočnosť, že prevzal záväzok predávajúceho voči ním a predávajúcemu povinnosť oznámiť svojím dlžníkom skutočnosť, že pohľadávky prešli na kupujúceho.
V prípade ak u veriteľa príde v dôsledku predaja podniku k zhoršeniu vymožiteľnosti pohľadávky, môže sa takýto veriteľ domáhať určenia, že voči nemu je prevod záväzkov predávajúceho na kupujúceho neúčinný a to cestou súdu. Pokiaľ bude veriteľ úspešný je predávajúci povinný záväzok v dobe jeho splatnosti veriteľovi splniť, pričom zároveň má právo požadovať od kupujúceho plnenie, ktoré predávajúci poskytol takto úspešnému veriteľovi aj s príslušenstvom. Úspech veriteľa v takomto spore nemá vplyv na platnosť predaja podniku ako takého, ale je relevantný len vo vzťahu k jeho pohľadávke. Lehota na uplatnenie tohto práva veriteľa podnikateľa zapísaného v obchodnom registri 60 dní odo dňa, keď sa veriteľ dozvedel o predaji podniku, najneskôr do 6 mesiacov odo dňa, keď bol predaj podniku zapísaný do obchodného registra. Ak ide o predávajúceho, ktorý nie je zapísaný v obchodnom registri, má jeho veriteľ lehotu 60 dní odo dňa, keď sa dozvie o predaji podniku, najneskôr do 6 mesiacov odo dňa uzatvorenia zmluvy.
Prechod práv vyplývajúcich z priemyselného alebo iného duševného vlastníctva; prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov; prechod obchodného mena
V zmysle ustanovenia §479 ObZ „na kupujúceho prechádzajú všetky práva vyplývajúce z priemyselného alebo iného duševného vlastníctva, ktoré sa týkajú podnikateľskej činnosti predávaného podniku. Ak je pre nadobudnutie alebo zachovanie týchto práv rozhodné uskutočňovanie určitej podnikateľskej činnosti, započítava sa do tejto činnosti nadobúdateľa uskutočnenej po predaji podniku aj činnosť uskutočnená pri prevádzke podniku pred jeho predajom“ (ods. 1) „K prechodu práva podľa odseku 1 však nedochádza, ak by to odporovalo zmluve o poskytnutí výkonu práv z priemyselného alebo iného duševného vlastníctva alebo povahe týchto práv.“ (ods. 2)
V zmysle ustanovenia §480 ObZ „práva a povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov k zamestnancom podniku prechádzajú z predávajúceho na kupujúceho.“ Práve zamestnanci budú jednou z nehmotných zložiek, ktorá tvorí súčasť podniku a ktorí predajom podniku prechádzajú od predávajúceho ku kupujúcemu. Pre tento prechod je irelevantné, či sa jedná o zamestnancov vykonávaných prácu na základe pracovného pomeru alebo dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer. Kupujúci sa stáva novým zamestnávateľom zamestnancov predávajúceho, pričom pracovný pomer touto zmenou nekončí a nezakladá sa nový, ale ide o kontinuálny pracovný pomer so všetkými následkami s tým spojenými. Nový zamestnávateľ (kupujúci) vstupuje do právnych vzťahov so zamestnancami v stave ku dňu účinnosti zmluvy o predaji podniku na miesto predávajúceho, pričom vzhľadom na kogentný charakter tohto ustanovenia nie je možné jeho obsah zmeniť alebo ustanovenie úplne vylúčiť a teda zamestnancov alebo ich časť neprebrať.
V zmysle ustanovenia §481 ObZ „ak zo zmluvy nevyplýva niečo iné, prechádza na kupujúceho aj oprávnenie používať obchodné meno spojené s predávaným podnikom, ibaže by to bolo v rozpore so zákonom alebo s právom tretej osoby. Tomuto prevodu nebráni zmena označenia právnej formy osoby oprávnenej podnikať“ (ods. 1). „Ak sa podnik predáva medzi fyzickými osobami, môže kupujúci používať obchodné meno predávajúceho, ak to zmluva určuje, a to len s dodatkom označujúcim nástupníctvo v podnikaní“ (ods 2). Pri predaji podniku prechádza na kupujúceho aj právo využívať obchodné meno, pričom v takom prípade musí predávajúci pokračovať v prípadnej podnikateľskej činnosti pod iným obchodným menom. Prechod obchodného mena zákon predpokladá, avšak zmluvné strany sa môžu dohodnúť, že obchodné meno pri predaji podniku na kupujúceho neprejde. Rovnako nepríde k prechodu obchodného mena v prípade, ak by takýto prechod bol v rozpore so zákonom alebo s právom tretej osoby, teda napríklad ak by obchodné meno právnickej osoby obsahovalo meno spoločníka a tento by neudelil súhlas s jeho používaním. Mierne odlišná je úprava v prípade predaja podniku medzi dvoma fyzickými osobami, kedy zákon nepredpokladá automatický prechod obchodného mena, ale v takomto prípade musí byť dohoda o prechode obchodného mena obsiahnutá v zmluve o predaji podniku. Fyzická osoba, ktorá podnik kúpi, pričom príde k dohode o používaní obchodného mena predávajúceho, ktorým je fyzická osoba môže obchodné meno predávajúceho používať len s dodatkom, označujúcim právne nástupníctvo.
Predaj časti podniku
V kontexte uvedených skutočností sa potom logicky vynára otázka, či je nutné a možné predávať len podnik ako celok, alebo je možné predať aj časť podniku, ktorá predstavuje relatívne samostatnú zložku podniku predávajúceho. Obchodný zákonník túto možnosť v ustanovení §487 výslovne pripúšťa, kedy uvedené ustanovenie uvádza, že takmer všetky ustanovenia ObZ o zmluve o predaji podniku platia aj pre zmluvy, ktorými sa predáva časť podniku tvoriaca samostatnú organizačnú zložku.
Legálna definícia organizačnej zložky je obsiahnutá v ustanovení §7 ods. 1 ObZ v zmysle ktorého „organizačnou zložkou podniku sa rozumie organizačný útvar podniku podľa tohto zákona alebo osobitného zákona. Pri prevádzkovaní organizačnej zložky podniku sa používa obchodné meno podnikateľa s dodatkom, že ide o organizačnú zložku podniku.“ Organizačná zložka bez ohľadu na jej označenie môže byť zapísaná do obchodného registra, avšak takýto zápis je dobrovoľný a nie je podmienkou predaja takejto zložky ako časti podniku.
Podľa komentára k ustanoveniu §487 ObZ (Oľga Ovečková a kolektív, Obchodný zákonník – komentár 2, Iura Edition, 2008, ISBN 978-80-8078-205-4, str. 382) „pre vymedzenie pojmu samostatná organizačná zložky zákon bližšie kritéria neustanovuje. V praxi sa ustálil názor, že ide o takú organizačnú zložku podniku, ktorá je dostatočne odlíšiteľná od ostatných organizačných zložiek podniku najmä tým, že predstavuje ucelenú samostatne hospodáriacu časť, ktorá v rámci podniku vykonáva relatívne samostatnú činnosť, je ako organizačná zložka označená vo vnútornom predpise podniku, a ktorá vedie samostatné (oddelené) účtovníctvo. Z účtovníctva samostatnej organizačnej zložky podniku vyplýva, ktoré veci, práva a iné majetkové hodnoty slúžia na prevádzkovanie tejto časti podniku, čím sa zároveň vymedzuje predmet zmluvy o predaji podniku. Nie je podmienkou, aby táto zložka podniku bola zapísaná do obchodného registra a nie je rozhodujúce ani jej vnútorné podnikové označenie (odštepný závod, prevádzkareň, stredisko, dielňa, a pod.). Prekážkou prevodu nie je ani skutočnosť, že táto zložka podniku nie je daňovníkom podľa daňových zákonov, ani samostatnou účtovnou jednotkou podľa zákona o účtovníctve.“